Erika Hrašková:

Výskyt zlatých predmetov v archeologických nálezoch na Slovensku


Predmety zo zlata sa vyskytujú v dlhom časovom období éry človeka. Súvisia s potrebou človeka vytvárať nové vyššie hodnoty v spoločnosti. Tieto môžeme rozdeliť do dvoch základných rovín: rovina zdobenia, ktorá súvisí s krásou, ktorá je človeku vlastná, v druhom rade je to rovina potreby deponácie nahromadeného majetku, ktorá tiež nie je človeku neznáma. S týmto všetkým korešponduje vznik zlatníckeho remesla.

Tak ako sa vyvíjajú všetky vedné disciplíny, tak sa vyvíja aj archeológia. Kým v minulosti sa špecializovala prevažne len na záchranu hmotnej kultúry bez bližšej interpretácie, vyhodnotenia súvislostí a posúdenia predmetov, dnes sa venuje v rámci interdisciplinárnej spolupráce aj ďalším faktom, ktoré je možné vyčítať z daných nálezových okolností aj zo samotných nálezov. Až v posledných desaťročiach sa odborníci sústreďujú okrem hľadania analógií a tým aj oblasti pôvodu daných predmetov, tiež na odhalenie pôvodu surovín a spôsobu ich spracovania. Podrobnými metalografickými analýzami zloženia nálezov sa pokúšame odkryť tajomstvo nielen ich proveniencie ako umeleckých predmetov, či depotov drahého kovu, ale aj získania poznatkov odkiaľ pochádza základná surovina, resp. ďalšie prímesi nachádzajúce sa v nej. V tomto ohľade je neoceniteľná spolupráca s ložiskovými geológmi zameriavajúcimi sa na zlato a ďalšie drahé kovy.

V interpretáciách nálezov nie vždy vládne jednotný názor, v tomto ohľade môžu v mnohom pomôcť aj ďalšie vedné odbory ako je etnológia a samozrejme dejiny umenia. Na základe poznatkov aj z týchto odborov je možné presnejšie definovať, či dané predmety slúžili len ako ozdoba (ako sa tieto ozdoby nosili, či na tele, alebo ako súčasť odevu a pod.), alebo ako deponácia majetku. V nálezoch sa objavujú bohato zdobené predmety, ktoré ale majú napr. rozmery, ktoré sú pre človeka nepoužiteľné, alebo ich je značné množstvo. V takýchto prípadoch je potrebné zvážiť aká bola ich pôvodná funkcia. Dnes sa zlato ako rýdzi kov uchováva najčastejšie v podobe odlievaných tehál, v minulosti sa používala aj forma zlatých prútov a iných polotovarov. To však nemuselo byť vždy pravidlom. Toto presné určenie funkcie môže byť v niektorých prípadoch problematické. Keďže v  našom materiáli sa takéto predmety nevyskytujú, častejšie sú napr. v oblasti Balkánu (napr. Rumunska), Peloponézskeho poloostrova a Malej Ázie (napr. početné nálezy rozmerných špirál z rumunskej Transylvánie – Sarmizegetusa Regia a pod.) je táto podtéma v tomto príspevku len okrajová.

Zlaté predmety boli vyrábané rôznymi technikami. Od najjednoduchších, ktorými boli roztepávania zlatiniek a výroba predmetov zo zlatého drôtu v najstaršom období, cez odlievanie najčastejšie do kamenných a hlinených foriem, tepanie až po náročné druhy výzdob v neskorších obdobiach, akými boli granulácia, tordovanie, filigrán, niello, tauzia, či inkrustácia. Od obdobia sťahovania národov bolo pomerne časté pozlacovanie predmetov vyrobených z iných kovov, najmä strieborných a bronzových, ktoré boli takto dostupnejšie.

Najčastejšie sa nálezy vyrobené zo zlata nachádzajú v hrobových celkoch, v menšej miere v sídliskových nálezoch a ojedinelé sú depoty a to hlavne z dôvodu ich rôzneho uloženia často mimo osídlenia. Nálezy v hroboch sú všeobecne považované za vlastníctvo zosnulého, jeho osobný majetok, resp. milodar z pohľadu náboženského a rituálneho. Odzrkadľujú jeho postavenie v danej spoločnosti. V starších dobách (eneolit) sú časté nálezy predmetov z drahých kovov v hroboch mužov, čo podľa súčasných teórií pravdepodobne predstavuje prechod od matriarchálneho usporiadania k patriarchálnej spoločnosti. V nasledujúcich obdobiach sa nálezy – hlavne šperky, vyskytujú aj v hroboch vysoko postavených žien. Nálezy v priestore opevnených sídlisk majú súvis s výrobou týchto predmetov. Nachádzali sa tu dielne na spracovanie drahých kovov a výrobu šperkov. Najčastejšie sa tak objavujú okrem hotových predmetov aj polotovary, či predmety nedokončené, alebo pokazené. Okrem toho sú v nálezoch časté aj pomôcky a zariadenia potrebné k spracovaniu kovov a k samotnej výrobe – pozostatky taviacich pecí, nespracovaná surovina, formy na odlievanie, dlátka a pod. Problematika depotov je veľmi široká. Všeobecne je prijímaný názor, že depoty vznikajú ako úschova majetku v čase krízy, keď nie je možné tento odniesť so sebou, ale je nevyhnutné opustiť miesto pobytu, a to ako v dôsledku invázie zvonka, tak aj v prípade nebezpečenstva vnútri komunity. Ďalšie depoty sa môžu objavovať pozdĺž obchodných ciest, ktoré boli často predmetom útokov a lúpeží. Nájsť akýkoľvek depot je pre archeológiu veľmi významné. A to nielen kvôli obsahu, ale hlavne preto, že takéto nálezy sú veľmi náhodné. Hlavne u depotov uschovaných pozdĺž spomínaných obchodných ciest, ale aj v širšom okolí už skúmaných opevnených sídlisk.

Na území Slovenska sa zlaté predmety objavujú už od najstarších dôb. Súpis zlatých predmetov v archeologických nálezoch z praveku až včasnej doby dejinnej na našom území spracoval Titus Kolník (Kolník, T., 2004), ktorý zozbieral všetky dovtedy známe nálezy, ktorých je značné množstvo. Pomerne podrobne bola táto téma spracovaná aj v druhom rozšírenom vydaní knihy Zlato na Slovensku, kde sa jej venoval M. Soják (Soják, M., 2017). Nálezy z neskorších období boli tiež spracované v tejto knihe (Hrašková, E., 2017). V tomto príspevku sú preto predstavené len tie najvýznamnejšie predmety.

K najstarším dochovaným na našom území zaraďujeme predmety zo záveru doby kamennej – z eneolitu. V tomto období, ako aj v nasledujúcich, sa zlaté predmety vyskytovali hlavne na území východnej časti Slovenska. Na pohrebiskách v Tibave a Veľkých Raškovciach boli odkryté zlaté závesky, resp. nášivky, ktoré predstavovali odznaky výnimočného postavenia niektorých nositeľov tiszapolgárskej kultúry. V staršej dobe bronzovej, z oblasti Spiša pochádzajú početné nálezy z prostredia otomansko-füzesabonyskej kultúry objavené počas výskumu opevneného sídliska v Spišskom Štvrtku v polohe Myšia Hôrka (foto č. 1), (Furmánek, V. – Veliačik, L. – Vladár, J., 1991, s. 230). V neďalekých Gánovciach bola objavená kultová studňa tej istej kultúrnej skupiny, z ktorej bol vyzdvihnutý zlatý špirálový prsteň (foto č. 2). Pozornosť si zasluhuje aj súbor šperkov z rovnakého kultúrneho okruhu, ktorý bol objavený v lokalite Košice – Barca, ktorý obsahoval hlavne tzv. sibinské záušnice (obr. č. 3), (Soják, M., 2017, s. 58 – 60). Pomerne časté depoty zlatých predmetov sú známe zo strednej doby bronzovej. K unikátom patrí depot 4 rebrovaných zlatých náramkov z Iže, ktoré patrili do okruhu stredodunajskej mohylovej kultúry (foto č. 4), (Novotná, M., 1994, s. 41). Z obdobia mladobronzovej gávskej kultúry pochádzajú početné nálezy bohato zdobených krúžkov (pravdepodobne náušníc) zo Somotora, poloha Somotorská hora (foto č. 5). Z mladšej doby bronzovej pochádza aj nález polotovaru – zlatého drôtu z polohy Borová hora pri Zvolene (foto č. 6), ktorý bol ukrytý spolu s ďalšími bronzovými artefaktmi a prináleží do lužického kultúrneho komplexu (Soják, M., 2017, s. 62 – 63). Je dobrým príkladom polotovaru, z ktorého boli ďalej vyrábané ozdoby. Z doby hallstattskej zlato v nálezoch takmer chýba. Výnimočným sú preto nálezy zo Senice, ktoré predstavujú zlatý prsteň a páskový diadém, resp. čelenku, ktorá bola sekundárne poškodená (foto č. 7). Táto absencia nálezov je daná pravdepodobne tým, že naše územie stálo v tomto období na okraji výskytu pohybov skýtsko-tráckych kmeňov. V období laténu sa do popredia dostávajú nálezy viažúce sa ku Keltom. Nádherným príkladom šperku z tohto obdobia je masívny zlatý nákrčník – torques z Myjavy. Zlaté mince sú na našom území pomerne zriedkavé, nakoľko uprednostňovali dostupnejšiu striebornú a medenú surovinu, zo zlata sa razili mince v bratislavskej oblasti a len výnimočne v púchovskom kultúrnom prostredí na severe Slovenska. Jedinečným hromadným nálezom sú lopatkovité mince mušľové statéry s krúžkom, ktoré boli spolu so záušnicou objavené vo Veľkom Bysterci (Soják, M., 2017, s. 62 – 65), (foto č. 8). Mince z tohto obdobia sú obšírne spracované najmä E. Kolníkovou (Kolníková, E., 1975, s. 57 – 65; Kolníková, E., 2012, s. 206). Zlato je prítomné aj v nálezoch z doby rímskej a z obdobia sťahovania národov. Aj tu sú známe zlaté mince, aj keď v menšom meradle, nakoľko germánske kmene mali radšej kvalitné strieborné denáre. Aj preto je vzácnym nálezom aureus cisára Augusta (27. p. n. l. – 14. n. l.), ktorý je takmer z čistého zlata. Ozdôb v nálezoch z tohto obdobia nie je veľa. Výnimočne krásnym je zlatý náramok z kniežacieho hrobu v Zohore (foto č. 9) datovaný do 1. stor. n. l. Z nasledujúcej epochy sťahovania národov, ktoré bolo vyvolané tlakom Hunov až k strednému Dunaju pochádzajú napr. nálezy zlatých praciek zo zničeného kniežacieho hrobu z Bešeňova (foto č. 10), či honosná zlatá agrafa zo Zemplínskej Širokej (foto č. 11). Ukážkou neskoroantického umeleckého remesla sú dve prilby baldenhaimského typu z Dolných Semeroviec, ktoré síce boli vyrobené zo železa, ale boli aj bohato zdobené a pozlátené (foto č. 12). Hlavným zdrojom pre zlatníkov v 7. a 8 stor. boli byzantské mince – solidy, z ktorých sa vyrábali najmä náušnice. (Soják, M., 2017, s. 65, 68 – 69). Zo slovansko-avarských pohrebísk v Žitavskej Tôni, Želovciach, Komárna a ďalších pochádzajú šperky ako sú zlaté hrozienkové náušnice (foto č. 13), náušnice so skleneným príveskom a spony, resp. nášivky (foto č. 14). Okrem toho sa vyskytujú aj početné opaskové garnitúry a kovania konských postrojov (foto č. 15), ktoré sú bohato pozlátené (Čilinská, Z., 1992, s. 70 – 77; Čilinská, Z., 1963, s. 98 – 99, 101; Točík, A., 1963, s. 168 – 171). Vo veľkomoravskom období dochádza k úbytku zlatých predmetov. Najčastejšie sa nachádzajú zlaté náušnice. Ojedinelým bohatým nálezom je hrob v Moravanoch nad Váhom, časť Ducové, kde bolo objavených až 8 hrozienkových zlatých náušníc zdobených granuláciou (foto č. 16). Slovania však mali v obľube najmä pozlátené šperky zhotovené z dostupnejšieho striebra a bronzu, okrem náušníc aj prstene a gombíky, resp. gombíkovité prívesky (foto č. 17). V poveľkomoravskom období dochádza k ďalšiemu úbytku zlatých predmetov, čo súvisí pravdepodobne so zmenou pohrebného rítu po prijatí kresťanstva a rôznymi cirkevnými nariadeniami. V hroboch sa našli len jednoduché zlaté náušnice a pliešky – nášivky. Najbohatším nálezom je hrob staromaďarského veľmoža zo Zemplína, ktorý obsahoval dva jednoduché náramky, nánožné kruhy, nákrčník, nepravidelné pliešky a malé krúžky, pravdepodobne náušnice (foto č. 18). Okrem toho sa v tomto hrobe nachádzala aj zlatom obložená rukovať šable a hrot nákončia jej pošvy (Chropovský, B., 1978, s. 44, 46, 47, Soják, M., 2017, s. 68 – 69).

Stredovekých zlatníckych výrobkov sa v porovnaní so zlatom doby bronzovej zachovalo málo. Šperkárstvo bolo v minulosti samostatným odvetvím zlatníctva, lebo vyžadovalo špecifické technologické postupy výroby aj odlišné výtvarné spracovanie. Malý počet zachovaných pamiatok zlatníckej výroby v období stredoveku a novoveku je daný v prvom rade neustálou recykláciou zlata, t. j. pretavovaním starších opotrebovaných predmetov do novej a hlavne módnejšej podoby, v druhom rade roztavovaním výrobkov na mincovný kov pre potreby razenia mincí v časoch finančných kríz, vojen a nepokojov a v neposlednom rade, hlavne v období novoveku, aj vývozom týchto drahých artefaktov mimo hraníc Slovenska majiteľmi v snahe zachrániť svoj majetok počas politicko – sociálnych premien. Okrem toho zohrali určitú úlohu aj rôzne cirkevné nariadenia.

Po zániku Veľkej Moravy, v ranom období formujúceho sa uhorského kresťanského štátu sa zlato v stále väčšej miere využívalo na výrobu a výzdobu insígnií arpádovských vládcov, výzdobu a vybavenie feudálnych svetských sídiel i kláštorov (stolový riad, poháre, príbory, podnosy, svietniky, hodiny, dekoratívne predmety, zdobenie porcelánu, odevov, zbraní atď.), na výrobu liturgických predmetov (relikvie, kalichy, cibóriá, pyxidy, zlatom zdobené knižné väzby a iluminácie).

Určitú predstavu o výrobkoch zlatníckeho remesla a šperkárstva si môžeme urobiť hlavne vďaka testamentom, inventárnych súpisov majetkov šľachtických a bohatých meštianskych rodín, zoznamov výbav pre nevesty, či súpisov liturgických predmetov v rámci cirkevných vizitácií, alebo súpisov majetku jednotlivých miest a obcí. Nie všetky predmety v týchto súpisoch obsiahnuté však boli výrobkami domácej proveniencie, časť sa mohla na naše územie dostať ako importy z blízkych aj vzdialenejších krajín. V niektorých súpisoch sa nachádzajú naozaj podrobné opisy predmetov, ktoré sa však už fyzicky nezachovali, ale je možné si týmto spôsobom priblížiť sortiment zlatých predmetov a šperkov nachádzajúcich sa v domácnostiach, v kostoloch, či v majetku miest a bohatých obcí. Treba podotknúť, že väčšina úžitkových výrobkov (poháre, kanvice, jedálenské súpravy, príbory a pod.), ale aj liturgických (monštrancie, kalichy, cibóriá, relikviáre, patény a pod.) bola vyrobená zo striebra, alebo medi a iba pozlátená. Ďalším podkladom pre poznanie predmetov a šperkov vyrobených zo zlata sú ikonografické pamiatky (obrazy, gobelíny, nástenné maľby, knižné ilustrácie a pod.), kde sú mnohokrát do detailov zobrazené hlavne šperkárske výrobky.

Častým zdrojom zlatých šperkov sú aj v tomto období archeologické výskumy. Sú to nálezy hlavne zo starších dejinných období, alebo ojedinelé nálezy počas zemných, či stavebných prác počas obnovy pamiatok.

K zlatým šperkom nájdeným v ranostredovekých hroboch nachádzajúcich sa v okolí sakrálnych stavieb patria zlaté esovité záušnice. Jedna bola objavená v hrobe na Bratislavskom hrade (Štefanovičová, T., 1975, s. 78 – 122), druhá na stredovekom prikostolnom cintoríne v Krásne (Krupica, O., 1978, s. 169 – 333). Ich datovanie nie je celkom jednoznačné. Na bratislavskom hrade sa záušnica našla v hrobe z mladšej fázy pochovávania, na pohrebisku v Krásne sa začalo pochovávať v priebehu 12. storočia. Približne do tohto obdobia sú datované oba nálezy, aj keď analógie z Čiech, napr. nález z pohrebiska v Želénkach je datovaný už do 10. storočia.

Bohaté zdroje zlata a striebra objavené v Uhorsku, hlavne na území Slovenska, podnietili rozvoj remesiel, ktoré tieto kovy spracovávali. Od 13. a 14. storočia sa remeselníci začali usadzovať v novozaložených a rýchlo sa rozvíjajúcich mestách, ktoré sa stali hospodárskymi a kultúrnymi centrami. Zlatníctvo sa dostalo na popredné miesto medzi remeslami a patrilo medzi najvýnosnejšie (Toranová, E., 1983, s. 11 – 20). Zlatníci často vlastnili domy v mestách, boli členmi mestských rád a zastávali aj iné významné funkcie.

Do 13. storočia je datovaný nález zlatého prsteňa s očkom a kruhopisom po obvode, kde prevládajú majuskulné písmená. Bol objavený náhodou pri hĺbení základov rodinného domu približne v 60. rokoch 20. stor. v obci Hrhov, v polohe Palota. Nápis v znení: +SMARCVLInIC·DbVCALeO je hlboko a precízne rytý, zrkadlovo obrátený, na základe čoho sa dá uvažovať o pečatnom prsteni. V strede sa pôvodne asi nachádzala gema s rytou grafickou výzdobou (foto č. 19). Prvá časť nápisu pravdepodobne označuje meno majiteľa prsteňa, druhá nebola zatiaľ dešifrovaná (Čaplovič, D., et al., 1982, s. 70 – 71). Ďalším nálezom datovaným do 13. storočia je spona s plasticky zobrazenými spojenými rukami a nápisom: +S SVNAD(?)+12+. Nápis nebol dešifrovaný. Jedná sa o tzv. sponu (brošňu) priateľstva, ktorá pochádza z lokality Modrany (foto č. 20). Všeobecne do obdobia stredoveku je datovaný aj nález prsteňa zloženého zo 4 navzájom prepojených krúžkov, ktoré majú jemne profilovanú obrúčku v hornej časti, kde sa po prácnom zložení spájajú. Tento unikátny prsteň v podobe hlavolamu bol objavený v obci Svodín (foto č. 21).

Podobne ako iní remeselníci aj zlatníci tvorili profesijné cechy na ochranu svojich záujmov, ale i ochranu zákazníka. Preto sa napríklad na zlatníckych výrobkoch od 16. storočia začali objavovať značky. Po zhotovení výrobku bol majster povinný označiť ho majstrovskou zlatníckou značkou, potom výrobok posúdil cechmajster alebo ”probmajster”. Kontrolovala sa rýdzosť kovu, umelecká a technická úroveň a keď výrobok spĺňal všetky kritéria kvality, bol označený značkou cechu. V priebehu 15. – 19. storočia vzniklo na Slovensku 12 samostatných zlatníckych cechov. K najstarším a najpočetnejším patril cech zlatníkov z Košíc, ktorý vznikol už asi v 15. storočí. Do 16. storočia spadá aj vznik zlatníckych cechov v Bratislave (1571), Levoči (1575), Banskej Bystrici (1580), Prešove (1589) a Trnave (1590). Už v priebehu 16. a najmä od 17. storočia sa hlavným zlatníckym strediskom stáva Bratislava, do ktorej sa v dôsledku tureckej expanzie presunuli všetky dôležité centrálne úrady. Bratislava sa stala na niekoľko storočí korunovačným mestom, takže odbyt zlatníckych prác bol veľký (v 17. storočí bolo v meste 36 zlatníkov, v 18. až 52 zlatníkov). Až do 17. storočia môžeme hovoriť o období rozkvetu zlatníckeho remesla v meste. Od 18. storočia nastáva jeho postupný úpadok. Spomedzi zlatníckych cechov spišských miest bol najvýznamnejším cech v Levoči. K ďalším spišským mestám so zlatníckym cechom patrili okrem Prešova i Bardejov a Kežmarok. Zo stredoslovenských banských miest bol najstarší cech zriadený v Banskej Štiavnici, kde pôsobili zlatníci už v 14. storočí, no obdobím rozkvetu tohto remesla bolo 16. a 17. storočie. Pôsobenie zlatníkov v 14. a 15. storočí je z archívnych materiálov doložené aj v Kremnici, no cech vznikol až neskôr. Činnosť zlatníckych remeselníkov však vo veľkej miere určoval fakt, že mincová komora pre potrebu razby mincí obmedzovala možnosť nákupu drahých kovov. V pol. 18. stor. bol dokonca zavedený tzv. numerus clausus, ktorý stanovoval počet majstrov. Staršieho pôvodu boli aj prvé združenia zlatníkov v Banskej Bystrici. Najväčší rozvoj zaznamenalo remeslo v 16. a 17. storočí, kedy v meste pracovalo až 61 zlatníkov (Toranová, E., 1983, s. 11 – 20).

Do obdobia renesancie sú datované početné nálezy zlatých šperkov z lokality Dolné Strháre, ktoré boli získané počas výskumu zaniknutých sakrálnych stavieb a priľahlého zaniknutého prikostolného cintorína. Jedná sa o zlaté prstene zdobené rytou výzdobou, drahými kameňmi, polodrahokamami a perlami (foto č. 22 až 25). Okrem toho tu boli objavené časti pravdepodobne jedného bohato zdobeného rozmernejšieho pektorálu (náprsnej reťaze), ktorý pozostával z prívesku zdobeného perlami, karneolom a bielym emailom, troch rovnakých terčíkov bez perál zdobených bielym, svetlomodrým a tmavomodrým emailom a z jedného väčšieho terčíka zdobeného obdobnou emailovou výzdobou doplnenou  dvomi pravými perlami (foto č. 26, 27). Na rube väčšieho terčíka sa nachádza v nepravidelnom štvorci značka zlatníka v podobe spletených majuskulných písmen RV. Analogická značka sa nachádza aj na šperkoch, ktoré údajne pochádzajú zo zbierok zámku Ambras v Tirolsku, ktoré získalo londýnske umeleckopriemyselné múzeum Victoria and Albert Museum. Nálezy šperkov od tohto majstra sú viazané výlučne na rakúske územie. Podľa analogických šperkov z obdobia konca 16. a zo 17. stor. je však vysoko pravdepodobné, že nález týchto 5 kusov nie je kompletný, ale, že pôvodný pektorál pozostával z viacerých častí, čo naznačuje, že mohli byť súčasťou vojnovej koristi. Keby bol šperk kúpený, bol by určite kompletný. Na základe historických udalostí je známe, že protestantská šľachta sa častokrát spájala s Turkami v boji proti Habsburgovcom. Bližšie datovanie môžeme na základe analógií určiť do obdobia 1. pol. 17. stor. Výbava tohto hrobu patrila určite osobe vyššieho postavenia. Nosiť takéto šperky bolo výsadou šľachty. Dáma pochovaná v hrobe sa volala Barbora Bene, rodená Balassa, (resp. Barbora Balassa, rodená Bene?) bola tak určite predstaviteľkou protestantskej šľachtickej vrstvy a jej šperky uložené spolu s ňou tak podľa všetkých dostupných informácií neboli použité vo svojej pôvodnej funkcii (Drenko, Z. – Holčík, Š., 1988, s. 155 – 164). Zo Svodína pochádza aj nález ďalšieho prsteňa zdobeného granuláciou a ametystovým očkom, ktorý je datovaný do obdobia 17. storočia (foto č. 28), (Drenko, Z., 2002, s. 39 – 40).

Jedným z ojedinelých nálezov renesančného zlatého šperku je mohutná 2,14 m dlhá a 590 g vážiaca reťaz zostavená z oválnych ohniviek rozčlenených po dĺžke dvomi žliabkami, ktorá je súčasťou tzv. Košického zlatého pokladu objaveného v roku 1935 (foto č. 29), ktorý bol deponovaný pravdepodobne po roku 1679. Jej bližšie datovanie, ani zlatnícka dielňa nie sú známe. V súbore sa nachádzalo aj 2920 zlatých mincí z rôznych mincovní Európy.

Od 19. storočia sa výrazne obmedzilo používanie drahých kovov v zlatníctve a šperkárstve a nastal postupný úpadok remesla. Stále viac sa presadzovala strojová sériová výroba a zo zlatníkov sa stali len obchodníci so zlatými a striebornými šperkami. V druhej polovici 20. storočia sa zlatníctvo a šperkárstvo začalo presadzovať ako osobitý umelecký odbor podchytený na stredných i vysokých umeleckých školách. V roku 1966 bola založená Stredná umelecko-priemyselná škola v Kremnici (dnes Škola úžitkového výtvarníctva), ktorá v rámci odboru zlatníctva a strieborníctva pripravuje odborníkov pre zlatnícke dielne, ale zároveň vychovala viacerých vynikajúcich výtvarníkov moderného šperku oceňovaných aj v zahraničí. V súčasnosti sú zdrojom poznania šperku z období ako je biedermeier, secesia, či art – deco starožitníctva ponúkajúce tieto šperky na predaj (najčastejšie formou internetových obchodov), (foto č. 30, 31, 32). Často sú však datované v širokom rozpätí a určenie autora, či proveniencie je len výnimočné.

Literatúra a pramene:

Budinský – Krička, V., 1956: Pohrebisko z neskorej doby avarskej v Žitavskej Tôni na Slovensku. In: Slovenská archeológia IV. – 1, Nitra 1956, s. 5 – 131.

Čaplovič, D. – Ruttkay, A. – Slivka, M. – Vallašek, A., 1982: Zlatý pečatný prsteň z Hrhova. In: AVANS z roku 1981, 1. časť, Nitra 1982, s. 70 – 73.

Čilinská, Z., 1963: Slovansko – avarské pohrebisko v Žitavskej Tôni. In: Slovenská archeológia XI. – 1, Nitra 1963, s. 87 – 120.

Čilinská, Z., 1992: Slovania a Avarský kaganát. Výpoveď staroslovanského pohrebiska v Želovciach. Bratislava 1992.

Drenko, Z., 1976: Zaniknuté stredoveké kostoly v Dolných Strhároch. In: AVANS z roku 1975, Nitra 1976, s. 85 – 86.

Drenko, Z. – Holčík, Š., 1988: Zlaté a strieborné šperky z Dolných Strhár. In: Zborník Slovenského národného múzea, História 28, roč. LXXXII, Bratislava 1988, s. 155 – 164.

Drenko, Z., 2002: Zaniknutý kostol vo Svodíne. In: AVANS z roku 2001, 1. časť, Nitra 2002, s. 39 – 40.

Furmánek., V. – Veliačik., L. – Vladár, J., 1991: Slovensko v dobe bronzovej. Bratislava 1991.

Holčík, Š. a kol., 1988: Klenoty dávnej minulosti. Katalóg expozície. Bratislava 1988.

Chropovský, B., 1978: Krása slovienskeho šperku. Bratislava 1978.

Kolník, T., 2004: Praveké a včasnohistorické zlato v archeologických nálezoch zo Slovenska. In: Historický zborník Matice Slovenskej 14/2, s. 87 – 135.

Kolníková, E., 1975: Zlaté keltské mince na Slovensku. In: Numizmatický sborník 13, Praha 1975, s. 57 – 65.

Kolníková, E., 2012: Zlaté mince bratislavského oppida. In: Dejiny Bratislavy 1. Brezalauspurc – na križovatke kultúr, zost. Šedivý, J. – Štefanovičová, T., Bratislava 2012, s. 206.

Krupica, O., 1978: Stredoveké Krásno. In: Západné Slovensko 5. Vlastivedný zborník múzeí. Bratislava 1978, s. 169 – 333.

Novotná, M., 1994: Svedectvá predkov. Martin 1994.

Soják, M., 2017: Zlato v archeologickom dedičstve Slovenska od praveku po veľkomoravské obdobie. In: Bakos, F. – Chovan, M. – Žitňan, P. a kol., 2017: Zlato na Slovensku. Bratislava 2017, s. 57 – 71.

Štefanovičová, T., 1975: Bratislavský hrad v 9. – 12. storočí. Bratislava 1975.

Točík, A., 1963: Pohrebisko a sídlisko z doby Avarskej ríše v Prši. In: Slovenská archeológia XI. – 1, Nitra 1963, s. 121 – 198.

Toranová, E., 1983: Zlatníctvo na Slovensku. Bratislava 1983.

Použité skratky:

AÚ SAV – Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied

AM SNM – Archeologické múzeum Slovenského národného múzea