Ivana Šusterová:

Od Franca Jozefa k Versace – šperky v živote Olašských Rómov


Tak, ako je rôznorodý rómsky šperk, tak ako sa mení, vyvíja, tak rozliční sú aj samotní Rómovia. Rómovia totiž nie sú homogénnou skupinou a vnútorne sa členia na viacero subetnických skupín. Tieto skupiny nechcú byť niekedy vzájomne spájané a vyznačujú sa napríklad rozdielnym vnímaní rozličných životných situácií, v miere zachovávania tradičných noriem a dodržiavania po generácie odovzdávaných zvykov. Jednou z oblastí kultúry, v ktorej nachádzame zhodné rysy u rôznych rómskych skupín, je vzťah k šperku, respektíve k rodovému šperku. Ku klenotom po predkoch naväzovali príslušníci rómskych skupín až emocionálne ladený vzťah, neobvyklý k ich prístupu k čomukoľvek hmotnému. Zlatým a strieborným šperkom Rómovia pripisovali zvláštnu silu – ochranu proti zlu. Šperkom predávaným z generácie na generáciu prisudzovali i odkaz a energiu ich nežijúcich nositeľov a mohli fungovať ako rodinný poklad (Horváthová, 2016, s. 6). Treba však poznamenať, že i napriek tomu, v dobách núdze mohli byť vymenené, či predané za životne potrebné veci, napríklad za stravu, pretože život je hodnota najvyššia. Aj na Slovensku žije viacero takýchto skupín. Jednou z nich sú Rómovia Olašskí, o ktorých šperkoch bude nasledovný text.

Olašskí Rómovia sú do súčasnosti v prostredí Slovenska málo poznanou skupinou Rómov. Verejnosťou vnímaní a v médiách prezentovaní bývajú často prostredníctvom zlatých šperkov a odevu. I keď na uliciach nestretávame Olašské ženy v kašmírovom odeve, ich výzor a vkus aj v súčasnosti často posudzujeme ako odlišný a akosi typicky rómsky. O tom, ako odev a šperky Olašských Rómov – Lovárov vyzerali počas kočovania a krátko po ich usadení na Slovenku, je málo zmienok. Zmienky o odeve Rómov sú, podľa môjho názoru, niekedy navyše chaotické, najmä čo sa týka subetnicity Rómov. Zmätok spôsobuje aj prezentovanie Rómov vo viacerých filmových a literárnych spracovaniach. Zároveň nie vždy správny obraz vytvára samotné oblečenie, v ktorom vystupujú viaceré rómske i nerómske súbory a ktoré následne verejnosť vníma ako „rómsky kroj“.

Olašskí Rómovia bývajú širokou verejnosťou vnímaní a aj v médiách prezentovaní prostredníctvom ich záľubu vo výrazných zlatých šperkoch a vystrájaním honosných osláv, svadieb, či pohrebov. Pri hľadaní informácií o Olašských Rómoch v internetových médiách, natrafíte aj na tieto titulky: „Zlatí Cigáni“, „Vajdov zástupca dostal kravatu zo zlata za tisíce eur“, „Takto oslavuje zástupca cigánskeho vajdu: Kilá zlata a stoly plné jedla“, „Olašskému kráľovi († 72) dali do rakvy 180-tisíc korún“, „Veličenstvo Robert I.: Rómsky kráľ zdedil toľko zlata, koľko váži!“, „Svadba cigánskej barónky: Nevesta mala korunku za vyše 26-tisíc!“

Zlaté šperky sú v súčasnosti u Olašských žien, ale aj mužov typickými doplnkami. Už v predchádzajúcich desaťročiach sa „Rómske ženy skrášľovali tým, že na seba dávali veľa zlatých šperkov. Do uší náušnice, na krk retiazky, na ruky zlaté prstene. Zlato a rôzne šperky išli od nepamäti s Rómami, symbolizovali, (či skôr demonštrovali) bohatstvo rodiny“ (Stojka – Pivoň, 2003, s. 94). Jedna z Olašských žien žijúcich v Nitre začala počas výskumu rozprávanie o šperkoch nasledovne: „Zlato bolo počas celého života. Bohatstvo. Čo najviacej ho mali, tak tým lepšie“ (žena, 56 r.). Stručne by sa dalo povedať, že sa ním vyjadruje vkus Olašských Rómov a zároveň je v ňom uložený ich majetok.

Zlaté šperky Olašských Rómov sa vyvíjajú, menia, respektíve k starším typom šperkov pribúdajú ďalšie, ktoré spájajú pôvodnejšie so súčasnými trendmi ich vkusu. Tak sa stáva napríklad to, že v súčasnosti zlatník vyrába zlaté náušnice – pôvodne dukátové, ale namiesto dukátu umiestni na náušnicu znak preferovaného auta Mercedesu, či módnej značky Louis Vuitton.

Olašskí Rómovia patrili vždy k majetnejším skupinám Rómov, ale v období kočovania viedli neľahký život a nie vždy mali k dispozícií dostatok potravy. Ťažko by sa dalo v tej dobe hovoriť o vlastníctve zlata. Ani po usadení nebolo zlato v živote Olašských Rómov samozrejmosťou: „Volakedy väčšinou nosili striebro. Ale to musel byť už bohatý Cigán, ktorý mal striebro. Ktorý mal dva kone, alebo tri a voláke striebro, to už bol Cigáň. To ešte keď môj otec bol mladý… Kde by zobrali volakedy na to? Kde? To nie! Zlato, čo preferovali, to voláke osemdesiate roky. Keď začali Cigáni obchodovať, keď chodili do cudziny na obchody, na kšefty. Do Rumunska chodili, do Nemecka chodili a zarábalo sa“(muž, 1962).

Za pôvodné a typické šperky považujú Olašskí Rómovia šperky dukátové, teda také na ktorých výrobu sa využívajú zlaté mince. Spomína ich aj E. Horváthová (1964, s. 253): „Aj dnes ešte možno vidieť u žien valašských Cigánov prstene a najmä náušnice urobené zo zlatých mincí. Starobylou ozdobou bola retiazka, na ktorej boli z tenkého drôtiku priletovanými uškami zavesené veľké zlaté a strieborné mince. Takto ovešaná reťaz sa nosila v podobe viacradového náhrdelníka. Cenné mince vystavované na obdiv v podobe šperkov boli nielen veľmi obľúbené, ale prinášali vlastníkovi úctu a vážnosť okolia.“ Zlaté dukáty s vyobrazením cisára Františka Jozefa I. s vavrínovou ratolesťou hľadiaceho vpravo na líci a na rube s dvojhlavým orlom, chodili niektorí Olašskí Rómovia z Nitry a okolia kupovať do Rakúska. Prinesené dukáty zaniesli zlatníkovi – spomínajú zlatníka v Nitre, v Leviciach, v Trenčíne a v bratislavských Podunajských Biskupiciach a ten im na ne prirobil jednoduché uško (v prípade náušníc), alebo ich použil na výrobu náramku, náhrdelníka, či spony. Z veľkého štvordukátu sa vyrábal prívesok – medailón. Jednoduché náušnice pozostávajúce z dukátu a háčika (galbicke zlága) na zavesenie a zapnutie v uchu sa postupne menili na mohutnejšie visiace náušnice (zlága): „Dukátové náušnice nosili volakedy. Dukáty, normálne, Ferenc Józef, čo bol. To on je na tom znázornený, na dukáte. A z toho sa dávali robiť náušnice. Normálne uško sa na to dalo spraviť. Len ucho a tuto vzadu zapnúť a to stačilo… A víš jak to pekne ukáže? Jaké mercedes a nemercedes! Cigánske náušnice sú dukáty!… A už kto mal aj ten mesiačik, alebo tá korunka, ale až potom to bolo. Dlhé roky po tom. To už bol prepych. To už bolo bohatstvo“(žena, 1960).

Kvôli vysokej cene dukátov sa postupne upustilo od výroby takýchto šperkov. Dnes sa dávajú robiť už iba sporadicky, pokiaľ dukáty dodajú samotní zákazníci. Alebo sa používajú napodobeniny dukátov, ktoré sú čo sa týka hmotnosti ľahšie a teda aj lacnejšie. Šperky zo zlatých mincí boli bežné v  80-tych až- 90-tych rokoch.

Zlatú mincu – dukát, postupne, najmä čo sa náušníc týka, nahradila tzv. bešika – vypuklý kruh, prázdna pologuľa, ktorá tvorí základ náušnice a je zdobená gravírovaním. K tomuto základu sa podľa priania a vkusu zákazníka zvykne pridávať napríklad korunka, mesiačik a slzičky, alebo hviezdičky. V niektorých prípadoch sú dozdobené drobnými červenými kameňmi – rubínmi. Namiesto bešiky v súčasnosti nie je výnimočné vidieť zobrazený znak Mercedesu, znak Versace, Chanel, či písmená LV.

Menšie, čo sa týka váhy do hmotnosti ľahké náušničky, tvorené čisto bešikami, sa dávajú robiť bábätkám a malým dievčatám. Každá náušnička má približne jeden gram. Váha náušníc nosených staršími ženami býva aj okolo 35 gramov. To, kedy žena nosí takéto náušnice a koľko ich má, je individuálne: „Napríklad, keď volaktorá Cigánka je takto v mojom veku, majú aj po dva, po tri náušnice, že skovávajú. Alebo voláky mulatčák je, že idú volakde ven, tak si to dajú, navlečú si to. Aby ukázali“ (žena, 1963).

Práve rôzne oslavy sú príležitosťami, kedy sa ženy, muži a niekedy aj deti zdobia zlatými šperkami. Obľúbené sú prstene (angrusťi), ktoré sú nápadné, mohutné a najmä u žien nosené vo väčšom počte, často na viacerých prstoch a s veľkými kameňmi. Pánske prstene tvorí obvykle platnička, na ktorej býva gravírovanie. Ak ide o zobrazenie hlavy koňa, podkovy, alebo biča, ide o tzv. muršáni grasteski angrusťi (muršáni – mužský, grast – kôň). Medzi súčasné trendy patrí zobrazenie znaku Mercedes, BMW a medzi mladými najmä symbol značky Versace.

Ďalším typom šperkov, ktoré Olašskí Rómovia dedia, alebo si dávajú vyrábať podľa vlastných predstáv, sú rôzne náramky (pereco), retiazky, ženské náhrdelníky (lánco) a prívesky, medailónky. Tak ako u náušníc a prsteňov, tak je to aj s týmito druhmi šperkov. Dukáty nahradili v ženských šperkoch bešiky a u mladých sú populárne vyššie spomínané značky, ktoré sprítomňujú do zlatých šperkov. Aj tu platí, že cieľom je výrazný mohutný šperk:

Prstene, reťázky, tiež nosá muži. Náramky. Šetko, okrem náušníc. Ale také velké. Aj Maco, mal takú velkú retiazku. Aj Mercedes náramok. Kamene tam boli červené a ten znak Mercedes. Naši chcú len zlato. Musí byť zlaté a velké. Ináč by sa hanbili za to.“ (žena, 1963)

Teraz sme robili taký velikánsky náramok, 60 gramový, to bolo nejak vyše 1500 eur. A do Čiech sme robili takú retiazku, do Brna a tá mala 220 gramov a to okolo 5000 euro vyjde… Všetko, čo sa bliští, veľké a niečo nové. No ale nie všetko sa im lúbi nové. Klasika, tie bešiky, to stále, ale teraz hovorím, hlavne to Versace, Mercedes. To majú také fázy. Čo je moderné, to chcú tam dať ako do toho zlata, že aby to tam bolo.“ (zlatníctvo, Nitra)

Obľúbené sú aj veľké prívesky – Madonky, buď oválne, alebo obdĺžniková platňa s kamienkami v strede s Madonou. Aj týmto demonštrujú navonok svoju vieru v Boha.

„U olašských romských žen jsou oblíbené bohatě zdobené zlaté čelenky či spony do vlasů, které mohou být doplněné vsazenými barevnými skly či kameny“ (Sbírky Muzea romské kultury, 2007, s. 70). Vzhľad spony do vlasov (čato) opäť závisí od vkusu jej nositeľky. V médiách sa v roku 2010 písalo o zlatej korunke vykladanej diamantmi, ktorú mala na sebe Olašská Rómka v Piešťanoch počas svojej svadby. Dostala ju pri narodení od svojich rodičov a jej cena bola v tej dobe 800-tisíc Sk (http://www.cas.sk/fotogaleria/360387/svadba-ciganskej-baronky-nevesta-mala-korunku-za-vyse-26-tisic/1/).

O tom, že sa Olašským Rómom zlato páči a má pre nich veľkú hodnotu, nielen finančnú, ale aj estetickú, či statusovú, svedčí aj fakt, že v posledných rokoch bolo zopár Olašských Rómov obdarovaných pri príležitosti okrúhlych narodenín kravatou (mašla/kravata) vyrobenou zo zlata a zdobenou drahými kameňmi. V roku 2009 k nim patril napríklad Olašský Róm zo Zlatých Moraviec, ktorý dostal k päťdesiatke zlatú kravatu so znakmi Mercedesu, do ktorého sú vsadené drahé kamene. Váži 280 gramov, jej cena bola 3300 eur a vyrobil ju zlatník v Nitre (http://nasanitra.sme.sk/c/5035011/vajdov-zastupca-dostal-kravatu-zo-zlata-za-tisice-eur.html). O zlatej kravate, ale i cumlíku (dudla) mi rozprávali tiež v nitrianskom zlatníctve: „Aj dudel si dávajú robiť. Zlaté to je a len normálne sa tam dá ten cumel. V strede je tá bešika, tam sa dá také, že sa tam zavesí retiazka, okolo je taký jak tulipánik, také navarené na tom a tá bešika vygravírovaná a tam sa nasunie potom ten dudel, čo si oni už potom kúpia a retiazku si dajú na to, tiež zlatú.“ (zlatníctvo, Nitra)

Druhy šperkov a ich konkrétny vzhľad je vecou vkusu, ale aj finančných možností konkrétneho Olašského Róma, Rómky. Šperky si dávajú robiť u vybraných zlatníkov, ku ktorým si Olašskí Rómovia zvykli chodiť so svojimi požiadavkami: „Aj si nakreslia, aj donesú ukázať, že čo má niekto z rodiny a že také niečo by chceli spraviť, alebo si teda pozrú z tohto katalógu“ (zlatníctvo, Nitra). Takéto šperky sú vhodným darom pri rôznych príležitostiach, či už ide o narodenie dieťaťa, alebo neskôr okrúhle narodeninové výročia. Alebo si ich nechajú spraviť Olašskí Rómovia vo vyššom veku. Napríklad v Nitre si dala spraviť vyše 50-ročná Rómka náušnice, ktoré nosí denne a ktoré by podľa jej slov už nepredala, ani nezaložila. Dávala ich s manželom robiť s tým, že ich zachová pre jednu zo svojich dcér, nevestu, alebo vnučku. Inou situáciou, pri ktorej nadobúdajú Olašskí Rómovia zlaté šperky, je zdedenie. A to sú šperky, ktoré si najviac vážia a chránia: „Zlato, každý si dá spraviť také, jaké sa mu lúbi. Ale keď je zanechané zlato, po mame alebo po otcovi, že to je pamiatka, tak to je vzácne strašne. To sa nemóže ani založiť do záložne. Nič s tým nemóže. Ani prerábať s tým, nič. To je pamiatka (žena, 1989).

Niektoré z obľúbených zlatých šperkov sa nededia, ale nechávajú sa nebohému a dávajú sa s ním do truhly: „Áno. Šak aj mamke ostalo po jej otcovi prsteň dukátový. A potom jak umrela, sme jej to nechali na ruke. Odišla v tom.“ (žena, 1960) A o niektoré, aj keď by sa to nemalo stávať, prichádzajú v súčasnosti Olašskí Rómovia, keď ich založia.

Odev a šperky sú nepochybne dôležitou súčasťou života Olašských Rómov. Je to jeden z prostriedkov, akým sa navonok demonštruje postavenie a bohatstvo konkrétneho Róma, Rómky, respektíve celej rodiny. Vidieť Olašskú Rómky so zlatými náušnicami môže pokojne značiť, že je to jediný majetok, ktorým disponuje. Výzor, konkrétne to, aby mladé dievča chodilo slušne a čisto oblečené, upravené, je dôležitý aspekt pri jeho výbere dievčaťa za nevestu. Zároveň sa však v Olašskej komunite hovorí: „Šukár romňi de naj láši. Keťen dikhel, keťen kamel.“, teda: „Pekná žena nie je dobrá. Koľkých vidí, toľkých by chcela“. Typicky mužský prvok – klobúk a typicky ženský, za ktorý je stále považovaná šatka, majú aj symbolickú rovinu a poukazujú na nerovnoprávne postavenie mužov a žien v Olašskej komunite, respektíve na jasne oddelené role na základe pohlavia: „Žena nesmie byť viac ako muž, lebo žena nosí len šatku a muž klobúk. To sa hovorí… Keď volačo dojde, k nejakej potyčke a žena sa do toho stará, tak muži poveďá: počuj, jak sa toto móže stať, kto tam má klobúk, žena alebo chlap…“ (muž, 1962).

Odev a výzor je téma, ktorá nie je vynechaná ani pri jednej mojej návšteve Olašských Rómov. Jeho hodnotenie smeruje aj ku mne, k tomu, ako práve vyzerám a čo mám oblečené. Rozhovory na túto tému zintenzívnili v období, kedy som svoj zovňajšok začala prispôsobovať normám platiacim v danej komunite. V prítomnosti Olašských žien, ale aj mužov si obliekam sukne pod kolená a vyhýbam sa čiernej farbe. Vlastníctvo a nosenie zlatých olašských šperkov je jedna z oblastí, ktorú oni sami považujú za typicky olašskú. Preto sú zakaždým pozitívne zaskočení tým, keď ja – gajži – nosím takéto náušnice medzi Nerómami a zaujímajú sa o ich reakcie. Nakoniec, poznanie noriem týkajúcich sa odevu a vzhľadu skúmanej komunity a prispôsobenie sa do určitej miery, môže napomôcť k vytvoreniu si bližších vzťahov a otvoreniu dverí do danej komunity, prípadne k vyhnutiu sa zbytočných konfliktných, či nepríjemných situácií.

Bibliografia:

HORVÁTHOVÁ, E.: Cigáni na Slovensku : Historicko-etnografický náčrt. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1964, 396 s.

HORVÁTHOVÁ, J.: Poklad Romů. Amare somnaka. Tajemství romského šperku. Brno, Muzeum romské kultury, s.p.o., 2016, ISBN 978-80-86656-29-8.

Sbírky Muzea romské kultury/Collections of the Museum of Romani Culture. Txtil/the Textile Collection, Šperk/the Jewellery Collection (přírustky 1991 – 2006)/(acquisitions 1991-2006). Brno : Muzeum romské kultury, státní příspěvková organizace, 2007, 163 s. ISBN 978-80-86656-12-0.

STOJKA, P. – PIVOŇ, R.: Náš život–Amáro Trajo. Bratislava, SD studio, 2003, ISBN 80-969055-0-3, 138 s.

ŠUSTEROVÁ, I. 2016. Odev a šperky olašských Rómov (na príklade nitrianskej olašskej komunity), In Bulletin Muzea romské kultury, 2015, roč. 24, s. 42 – 84.

http://www.cas.sk/clanok/360387/svadba-ciganskej-baronky-nevesta-mala-korunku-za-vyse-26-tisic/

http://nasanitra.sme.sk/c/5035011/vajdov-zastupca-dostal-kravatu-zo-zlata-za-tisice-eur.html

Príspevok bol napísaný na základe terénneho etnografického výskumu realizovaného najmä v mesiacoch máj a jún 2016. Jeho rozšírená verzia bola publikovaná ako samostatná štúdia v Bulletine Muzea romské kultury, viď. ŠUSTEROVÁ, I. 2016. Odev a šperky olašských Rómov (na príklade nitrianskej olašskej komunity), In Bulletin Muzea romské kultury, 2015, roč. 24, s. 42 – 84.